Spevák z Red Hot Chilli Peppers by mi teraz povedal, že mám slané líca. A ja ich mám v skutočnosti len čierne. Od rozmočenej špirály. No hej,dobre...Od sĺz.
Prečo sú slzy slané? Bolia slzy alebo pocit sĺz? A sú slzy len hmota, alebo časť duše? Dajú sa zvážiť na kilá, odhodiť, zmraziť na cencúle ...Dajú sa slzy krájať? Sú reálne alebo sú len odpoveďou na naše vnemy a idey? ...Ako vidím ,filozofia mi celkom ide. (hlavne že z nej neviem ani jednu maturitnú tému. Ale to ma teraz netrápi. Dosť ma zamestnávajú aj oni.)
Slzy. Niektorí tvrdia, že sa kotúľajú. Ale prosím vás...S tým nesúhlasím. Kotúľajú sa malé deti dole kopcom, keď sa smejú slnku , že sa za oblakmi bozkáva s lietadlami. Slovo "kotúľať sa" by sa malo používať len v pozitívnom zmysle. Slzy sa rinú, utekajú, vreštia o pomoc. Predbiehajú jedna druhú a chcú len ujsť. Hlupane. A potom spadnú z tých slaných líc niekde dole. Na dlážku. Napríklad bielu,s kosoštvorcovým vzorom. Dlážku olíže znudený pes a oni majú po chlebe. Vlastne nielen po ňom. Majú po všetkom. Fakticky. Alebo sa vpijú do koberca a potom ich zašliapne nejaký tvor. Situácia: Malá garzónka. 5. poschodie. Banská Bystrica. Patrik.Doláme im väzy a spôsobí trojitú zlomeninu kľúčnej kosti. No a čo že je chirurg, to je teraz nanič. Alebo predstavte si takú slzu v sádre...Dosť nemožné, uznávam.
Možno spadnú a roztrieštia sa na 1000 000 kúskov. Vlastne kvapôčok. A budú sa hľadať celý život. Možno práve tak ako ja a Patrik. No a čo, že je chirurg? Nikdy mi nezrontgenoval srdce. A ja som to toľkokrát chcela.
Kvapky. Možno budú lenivo ležať na tej chladnej dlážke. A nepohnú ani prstom.( Majú slzy ruky? A dlane?) Prechladia si obličky a budú musieť chodiť na dialýzu.
A možno do rána zamrznú. Vstanem z postele a za dverami bude mráz a náš byt jedna veľká chladnička. A na zemi zamrznutý krúžok. Ľahla by som si naspäť do postele a Patrikovi zašepkala do ucha, že asi prišiel koniec sveta. A že keď už mám zamrznúť, tak jedine s ním.
Možno sa z tej dlážky odparia a ja ich potom vdýchnem spolu so vzduchom. Stanú sa súčasťou môjho pľúcneho obehu a na pravej prieduške si otvoria továreň na výrobu bubliniek. Ale nie obyčajných. Takých do čokolády,alebo Fanty. Alebo piva. Patrik miluje pivo.
Viem o ňom všetko. Poviem vám ako by sa zatváril v akom momente, poviem vám o jeho medzierke na zuboch, jamke na líci, jazve na spánku, slovách, ktoré hovorí, keď mu je fajn,..
Práve sedí v obývačke a pije kávu. Často si varím kávu. Aj keď ju neznášam. Nepijem. Len ju voniam, doslova fetujem, prenikám do jej častíc. Pripomína mi Patrika.
Situácia: Malá garzónka. 5.poschodie. Banská Bystrica. Patrik. A papierová stena. Cez ktorú počuť všetko. Aj ticho. A dokonca aj bolesť. On napríklad vôbec netuší, že plačem vedľa v izbe a filozofujem tu o slzách.
Boh si klope na čelo a myslí si, že som blázon. No a čo, možno aj som.
A bolí to slzy , keď spadnú? A aké to je keď zomierajú? Plačú slzy? Od bolesti a tak,..
Nenávidím poučky, zákony, normy, obmedzenia. Nenávidím viac vecí. Ale najviac..Nenávidím obyčajné slzy.
Vojdem do sprchy a pustím vodu. Teraz plačem inak. Tak viac. Aj so sprchou.
Plačú aj sprchy? Koľko sĺz vyplačú denne? A bolí ich to, keď spadnú?