možnosť, že stačí mávnuť čarovným prútikom , ktorý vidíme v rozprávkach. všetci o tom vedeli. aj ty si to vedel. ty sám. asi najlepšie zo všetkých.
bolo to vlastne jednoduché. rýchle. jasné. a predsa to potrebovalo tak veľa času. a je to tu. mám to. (mám to?)
a som šťastná. ...teda... bola som. zaspávala som s myšlienkou na teba a zobúdzala sa, aby som si mohla vykúzliť novú. znie to tak ružovo.
v skutočnosti som dlho do noci nemohla zaspať. no potom to len tak prišlo. dve hodiny bežného spánku. (to číslo dva však pri mojom spánku až také bežné nie je ) inak spím dlhšie. ako normálni ľudia. inak som normálna.
zobúdzala som sa vždy na to, že nespím ,ale rozmýšľam. teda...spala som vôbec? a čo je vlastne spánok? len ďalšie rozmýšľanie. so zatvorenými očami.
minule sa mi sníval sen. sen: obrovská priestranná miestnosť. niekde uprostred ničoho. veľké okná a vietor. a slnko. a záclony, ktoré len tak viali. a holé steny. biele. úplne biele. a uprostred veľká posteľ. biela. úplne biela. s vankúšmi. s milión vankúšmi. úplne bielymi. ležala som na tej posteli. na bruchu. s hlavou zaborenou v tých vankúšoch. zapchávala som si uši. hrala sa na ignorantku. akože- nezájem... a ty si tam sedel. hneď vedľa. a pozeral na mňa. len tak čumel. "mám právo zízať na teba aj na svet" (J. Urban) chcela som, aby si mal pocit, že ťa mám na háku. a v skutočnosti som pomedzi lakte nenápadne vykukovala (samozrejme tak, aby si to nevidel ) a pozerala sa na teba. vlastne čumela. na tvoju jazvu na spánku, červený sveter, lieskovoorieškové oči a ten pohľad...áno..presne tento..ktorý tak...milujem...a to je koniec. koniec sna, tejto vety..koniec čoho všetkého?
nechodila som do školy. len sa tak vozila po meste na zelenom aute. a rozprávala niečo o netopieroch. a potom sme precestovali celý New York a zakotvili v Mannhatene. a bol tam ten vtipný chlapík v pyžame, pamätáš?
pil si kávu. pozorovala som ťa. ako perami bozkávaš šálku. hrala som sa s eurobankovkou. stovka. len jeden biely papier. a pár ochranných znakov. čo keby som ju tak roztrhala? možno by si potom nikde neodišiel....
nejedla som. vôbec nič. len som do seba liala hektolitre vody. a liala a liala...už som miestami mala pocit, že nechodím. ale plávam. a to ani nie som Ryba.
cítila som sa nafúknutá. niečo ako bublina. vznášala som sa vo vzduchu. a zakaždým keď som nastupovala do auta, si mi otvoril dvere. a vravel si :"zvykaj si ."
bolo to milé.ale....(prečo vidím vo všetko nejaké ale?) na čo si mám v skutočnosti zvykať? od čoho odvykať?
keď človek dosiahne niečo, čo chcel , berie to ako samozrejmosť.....som samozrejmosť? máš viac možností...som teda možnosť? (ďakujem,neprosím...)
aký pojem som? nenormálna?
nenormálna,ale zato má anjela strážneho. a v noci úplne normálne spí. a zje toho veľa, aj keď to tak nevyzerá. a miluje vodu. a to ani je Ryba. len taký normálny Blíženec.